Deti sú naša budúcnosť, ich vždy rád podporím

Akademický sochár Jakub Trajter svoju vášeň pre umenie našiel u maestra, s ktorým strávil mnoho rokov v jeho ateliéri. Za ten čas sa vyformoval a stal sa z neho renomovaný sochár, ktorého diela vyrážajú dych svojou originalitou a kreativitou. V rozhovore nám porozprával o spojení umenia s digitalizáciou, o tom, aké veľké projekty chystá aj aké dielo daroval Nadácii Detského kardiocentra do projektu “Cez umenie k detskému srdcu”.

Ako sa z vás stal umelec? Lákalo vás to odmalička?

V podstate odmalička. Moja mama maľovala, a to ma dosť ovplyvnilo. Avšak najviac ma oslovilo, keď ma rodičia priviedli k akademickému sochárovi Andrejovi Rudavskému, kam som začal chodiť od svojich 15tich rokov. Bol to maestro a zakladateľ abstraktného sochárstva na Slovensku. Tam som videl, ako sa lial bronz, mal perfektný prístup k materiálom, naučil som sa vyrábať množstvo vecí z kameňa či z ocele. Brával ma okolo siedmej ráno a končili sme o desiatej večer. Bolo to v tom pubertálnom období, kedy iné deti chodili von, žúrovalo sa. Pre mňa bol žúr byť v ateliéri. Tam som si vytvoril pracovné návyky a zistil som, čo je disciplína. A tam som ostal až do svojich 25tich rokov. Učiteľský vzťah s maestrom postupne prerástol do kamarátstva, rozumeli sme si a bolo to skvelé. Chodil som tam aj počas vysokej školy, lebo som si na to zvykol. Obdobie, keď sme boli v ateliéri sami, bolo to najkrajšie obdobie. Vtedy som nevnímal generačný ani profesionálny rozdiel, mal som pocit, že sme takmer na rovnakej kreatívnej úrovni. Bol za každú hlúposť, ktorú som vymyslel.

Maestro vás teda svojim spôsobom vyformoval. V čom je podľa vás vaša tvorba výnimočná? Máte v rámci svojej tvorby niečo, čo preferujete alebo si nekladiete limity?

Limity si nekladiem, pracujem hlavne s materiálmi ako je oceľ, bronz. Je jasné, že fyzická práca nie je až taká príťažlivá, ale tá tradícia sa mi veľmi páči a možno aj to spojenie s modernou technológiou.

Spájate umenie s modernou technológiou?

Áno, zaujímam sa o moderné technológie aj o rôzne digitálne spracovania, 3D tlač, robotické ruky, atď. Je veľmi pekné a dôležité vychádzať z určitých tradícii, ale zároveň ísť s dobou a nadviazať na technológie. Jediné, čo mi prekážalo na týchto technológiách bolo, že sú také neosobné, sterilné.

Nadviazala by som na tu digitalizáciu, že využívate 3D tlač. V Detskom kardiocentre, kde sa liečia naši malí pacienti s chorým srdcom, lekári využívajú niečo veľmi podobné, a to 3D tlač srdca.

Treba sa tomu venovať, videl som v tom veľký potenciál, na rozdiel od iných, aj keď veľa ľudí v tom pred pár rokmi nevidelo také možnosti. Niektorí ľudia zastávali názor, že veď to robí počítač, a to aj u mladších ľudí. Teraz je to veľmi aktuálne, je to trend. Počítač nám má pomôcť, nemá prevziať našu prácu. V prípade malých pacientov je to určite obrovským prínosom.

V rámci projektu Nadácie Detského kardiocentra “Cez umenie k detskému srdcu” ste nás podporili darovaním svojho krásneho diela. Pri tomto projekte máme obľúbený citát “ Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné”. Svoje diela tiež tvoríte srdcom, v každom z nich je kus seba, svojej kreativity a fantázie.

To už je priamo tvorivý proces, keď sa človek rozhoduje, ako to pribrúsi, prípadne zmení, ako ten konkrétny tvar upraví. Nápadov, ako to poňať, je veľa aj pri jednej soche. Tam sa otvorí kopec dvier, človek si musí vybrať jedny a do nich vojsť. Hlava pracuje rýchlo a neskutočne veľa nápadov a inšpirácií mám spätne z toho, čo robím. Popri jednom ma napadne druhé. Inšpirácia je samotná práca a kontakt s materiálom. A ten kontakt je pre mňa dosť podstatný. To je ako s kresbou. Môj učiteľ hovoril, ale zrejme to mal od Picassa, že kresba je duševný striptíz.

Aj váš atelier, v ktorom práve sedíme ste si navrhli sám, však?

Áno, podľa toho, ako som to videl ja sám alebo aj ako to bolo funkčné napríklad u maestra Andreja Rudavského. Kedysi sa výtvarníci podieľali na tom, že bol nejaký development, čo zahŕňalo celú umeleckú obec. Teraz sa uvažuje, že sa to opäť začlení, že bude povinnosťou developerov, aby bolo v rámci projektu zrealizované aspoň nejaké výtvarné dielo. Umelecké diela sú iné ako veci úžitkové, komerčné. Napríklad najväčším hitom minulý rok bol banán prilepený lepiacou páskou na stenu a vydražil sa za milióny. To môže spôsobiť aj zmätok v ľuďoch, aj mladých tvorcoch, aj v starších. Je to biznis.

A ako je to s výstavami? Chystáte niečo zaujímavé?

Chystáme jeden veľký projekt, pamätník novembra 89. Pracuje na tom kolektív autorov, konkrétne sme traja, 2 architekti a ja. Bolo viac kôl súťaže a my sme vyhrali realizáciu, malo by to byť hotové do 17. novembra. Je to pekný nápad, vznikal spoločne, budú to odtlačky stôp ľudí, ktorí sa pričinili o to, že v 89tom sa postavili na námestie. Sú to otlačené bronzové stopy, ktoré budú umiestnené na Námestí slobody. Páči sa mi, že to nie je nejaká obrovská monumentálna vec, je prístupná ľuďom, bude to zakonzervované v rámci jedného z kvetináčov. Tie kvetináče boli na to, aby sa ľuďom zabránilo zhromažďovať sa na námestí. Bolo zakázané na tie kvetináče vystúpiť a keď niekto vyšiel, prišli policajti. My sme to spravili tak, že ten pamätník  bude jeden z kvetináčov, pošliapaný tými ľuďmi, ktorí tam išli. Stopa je ako odtlačok ruky, a to vyvolá spätnú väzbu aj dnes, keď sa tam človek prejde. Môže autenticky cítiť ten okamih a uvedomí si ten boj, snahu o demokraciu, ideál. Je to memento. Tá myšlienka je úplne super. Ja si za tým stojím, veľmi sa z toho teším, aj keď názory môžu byť rôzne. Toto dielo bude odolávať dekády.

Aké dielo ste darovali na charitatívnu akciu pre deti s ochorením srdiečka?

Je to jedno z novších diel zo série figúry v pohybe. Je to žena v pohybe a ten pohyb vyjadruje vedomie v čase, v prítomnosti. Je to také natiahnuté, futuristické, lebo poukazujem na dušu, ako sa správa v tom tele. Tematicky sa na toto podujatie hodí, pretože tá žena je jedna bytosť, matka, súvisí to aj s deťmi. Ten pohyb zachytáva dušu v čase.

Máte vzťah k charitatívnym akciám? Zvyknete podporovať takéto typy podujatí?

Už som podporil raz, bola to akcia chirurgického oddelenia na Kramároch. Menili sa tam okná, tam som prispel. Deti sú naša budúcnosť, ich vždy rád podporím.